Po krásnej prechádzke po okolí Bojnického zámku, ako aj nekaždodenného zážitku fotenia sa so sovičkou, sme nazreli do tamojšej zoologickej záhrady. Síce lialo ako z krhly, ale rozhodli sme sa, že si prezrieme aj cudzokrajnú faunu a našim vstupným podporíme nákup nejakých krmív pre zajaté tvory.
Trošku nás zamrazili smutné pohľady kačiek, ale vinili sme za to zlé počasie. Ale, kačky majú predsa rady vodu- v akejkoľvek forme. Potom sme postúpili k plameniakom. Tie, uvidiac môj fotoaparát, vybehli spoza sklenenej steny do výbehu a so záujmom si prezerali to čierne čudo na krku človeka- na druhej strane zábradlia. Zrejme to, okrem pravidelného kŕmenia, bola ich jediná dnešná zábava. Po našom odchode od voliéry tam síce pribehlo niekoľko ďaľlích návštevníkov, ale plameniaky stratili bez fotoaparátu záujem o ďalšiu komunikáciu.
Presunuli sme sa teda k jedinému mackovi v obrovskom skalnom prostredí, ale aj ten- v smutnom počasí- nemal veľkú chuť sa predvádzať. A tak sme nakukli k levej rodinke. Mnohí chlapi nezakryte a s miernou závisťou v hlase hovorili, že aj oni by chceli byť medzi toľkými ležiacimi „levicami v ich byte”. Neviem, či mysleli na naozajstné levice… Apatický lev v obrovskej klietke síce neprejavil žiadny zmysel pre ich humor, ale bubnovanie čoraz intenzívnejšieho dažďa ho aspoň prinútilo veľkú zazívať.
A tak sme odtiahli medzi opice. Tam sme už načisto stratili chuť na ďalšie prezeranie zvieratiek. Predstavila som si, že tam medzi tými múrmi by som mala tráviť celý zvyšok svojho života. Pri vychádzaní zo ZOO sme už nedbali ani na čoraz hustejší dážď, len sme chceli byť čo najskôr „na slobode”.
Text a foto: Marta Kanalová
