Daniela Rapavá je známa z rimavskosobotskej hvezdárne. Jej vášňou sa stalo fotografovanie a možno povedať, že je úspešná. Za svoje unikátne zábery má na konte aj množstvo ocenení. Objektívom fotoaparátu zachytáva malé zázraky okolo nás. Danku poznám ako novinárka roky, a keď som ju oslovila, ochotne súhlasila s rozhovorom pre redakciu Naše zvieratko.
Ako dlho sa venujete fotografovaniu?
Fotila som už na vysokej škole, potom, keď nastala digitálna éra a my sme začali budovať astropark, začala som zachytávať ten život v ňom, teda tú krásu prírody, kvetov i hmyzu. Neskôr som sa venovala aj neživej prírode. Fyzikálnu fotografiu robím vyše 10 rokov, najpopulárnejšie sa určite stali zamrznuté bubliny.
Aký máte vzťah k prírode a zvieratkám?
Príroda bola pre mňa vždy najväčšou inšpiráciou. Zvieratká sú často tým najbližším priateľom, čo človek má, ich oči povedia všetko. Tak aj na hvezdárni všetkých návštevníkov víta už niekoľko rokov veľmi priateľský psík Bak a pre mnohé deti je tento zážitok veľmi emotívny. Kedysi do astroparku chodilo až deväť mačiek od susedov, každé ráno čakali na svoj prídel. Keď sme tam našli ranenú samicu ježka, s veľmi škaredou ranou hlboko zahnisanou, ošetrovali sme ju doma vyše troch mesiacov. A belorítky sa každú jar vracajú na naše okná ako domov. Zvieratká zbavujú človeka stresu a vracajú ho k svojej podstate, k jednoduchej radosti z bytia, k nekonzumnému životu. Krása prírody ma viedla aj k výtvarnejšej tvorbe, tých impresívnych obrazov z prírodných scén aj kvetov pohnutím fotoaparátu. Jemné rozmaľovanie farieb jedným pohybom ma fascinovalo a tento rok som túto metódu vyskúšala na difrakcii svetla na vlase. Práve pohybom sa podarilo vytvoriť tie jemné farebné svetelné krivky, ktoré som dávno chcela zvizualizovať.
S akými úspechmi sa môžete pochváliť ohľadne Vašich fotografií? Kde boli zverejnené?
Svetom na súťažiach, venovaných fotografii vedeckej alebo Art and science, leteli viaceré fotky, ako prvá to bola Zamrznutá planéta (Frozen globe). Začala na serveri EPOD, bola aj v National Geographic France, ocenená na Art and science, tiež na Wikimédii a tam ešte neskôr aj v súťaži vo foto roka, kde hlasovali tisíce ľudí. Najväčšiu publicitu mala ale iná bublina Levitácia, ktorá začala svoju púť výhrou v outdoorovej fotosúťaži v USA, potom v súťaži Images for Science v UK bola vybraná z vyše 3700 fotiek do ročnej putovnej výstavy 100 po UK. Keď sa objavila v titulke na The Guardien, čo mi oznámil kamarát, našla som ju v úzkom novinárskom upútavkovom výbere 20 fotografií na vyše 50 zahraničných serveroch, a na tých ázijských to bolo naozaj zábavné. Pre mňa bolo ale veľkou poctou, keď zamrznutá bublina s názvom Buď svetlo, získala 2. cenu v súťaži k 1. krát slávenému Medzinárodnému dňu svetla a bola na výstave v UNESCO v Paríži.
A potom tešili a tešia také veci, že jedna bublina je už 6 rokov vo fb titulke The Physics Teacher, že iná získala cenu v ľudovom hlasovaní na Univerzite v Kodani. Alebo aj čestná cena v eko kategórii v súťaži vedeckej foto usporiadanej RPS (The Royal Photographic Society) za foto obrazu z difúzie farbív rozkladajúcich sa rastlinných zvyškov leknovca štítnatého na hladine nádrže v Ľuboreči. Iný obraz z difúzie po dotyku štetca hladiny získal cenu na Art and Science, rovnako aj z ferrofluidu, a tiež kvapkový.
Súťaže však neboli pre mňa prioritné, robila som to pre zážitok a jeho sprostredkovanie iným. Lebo špeciálne zamŕzajúca bublina je fascinujúce fyzikálne divadlo, kde vám môžu snežiť desiatky vločiek, alebo rásť veľké kryštály, kde sa úžasne rozkladá svetlo, alebo vám vločka namaľuje na bublinu srdce. Môžete si riadiť ten proces a experimentovať. A ohlasy desiatok ľudí, ktorí to potom skúšali a písali mi o svojom nadšení, boli odmenou. A na výstavách rovnako. Dlhé roky som robila výstavy Tajomstvo svetla a vody, či Kúzlenie svetlom pre učiteľov na zámku v Smoleniciach a pre verejnosť i školy. Na výstavách som často zažila veľmi emotívnu spätnú väzbu a to ma motivovalo, jednak k ďalšiemu foteniu a tiež písaniu magických príbehov z astroparku. Mňa to objavovanie fascinovalo a ten pocit som chcela šíriť. Bola to dlhá a samostatná cesta a ja som ňou chcela previesť iných. Zastaviť pre nich čas a ukázať čaro nepoznaných malých zázrakov okolo nás.
Autor: Marta Kanalová, foto: archív Daniely Rapavej
