Lilka spolu s Bešty bola naša prvá potkanka. V tom čase sme ešte nevedeli, že existujú aj registrované chovné stanice, ktoré sa chovu týchto milučkých tvorov venujú, a preto sme si ich vzali zo zverimaxu.
Bola veľmi zvedavá, poznala snáď každý kút našej domácnosti. Odvaha a nezbednosť jej tiež nechýbali. Naučila sa liezť v obývačke po závese a veselo si cupitala po garnýžovej tyči. V kuchyni zase vždy vyšplhala po trubke od kúrenia na garnýž, kde sme ju viackrát našli aj spinkať. Keď tam už bola pridlho a nechcela zliezť, musel jej pomôcť môj dvojmetrový priateľ.
Jej obľúbené zašivárne boli kreslo, gauč a otvorený botník. Topánky sme časom museli skrývať do skrine, pretože ich s obľubou ohlodávala. A nielen ich. Za dobu, čo s nami žila, v nestráženej chvíli zničila káble od reproduktorov, nabíjačky a káblovej myši. A bola to teda inteligentná potvora. Vždy sa skryla za kreslo a odtiaľ pozorovala, čo sa v byte deje, a či ju niekto vidí. Keď si myslela, že má cestu voľnú, pustila sa do akcie.
Najväčší šok pre priateľa bol moment, keď Lilušku našiel v záchodovej mise. Vtedy som akurát nebola doma, takže príhodu viem len z jeho rozprávania. Hral počítačovú hru, keď zrazu počul z kúpeľne zvláštny zvuk. Išiel sa tam teda pozrieť a čo nevidí. Chudinka Lilka sa márne snaží dostať zo záchoda von, ale neúspešne, pretože steny záchodovej misy sú pre jej drápky moc klzké. Rýchlo jej podal ruku a ona mu na ňu s vďačnosťou vyliezla. Od tej doby sme už záchod radšej zatvárali. Hnevanie ale k potkaníkom patrí. Veď sú to najinteligentnejšie hlodavce, tak majú potrebu vždy vymýšľať nové kúsky, aby sa nenudili.
Napriek tomu, že bola nezbednica, mala rada aj maznanie a hrátky s nami. Prosto čertík v koži anjelika, ktorého sa nedá nemilovať.
Text a foto: Lea Szabóová, Brandýs nad Labem
