Mačičky pri paneláku, v ktorom bývame štvrtý rok, sme začali ako rodina kŕmiť pred necelými dvoma rokmi.Stalo sa to tesne po smrti nášho psíka Sandrušky – samojeda, ktorý sa dožil 15 rokov a neskutočne nám chýbal.
Zvieratká máme vo všeobecnosti radi a mačky nie sú výnimkou. Najviac sme si ich začali všímať, keď sa nahrnuli ku paneláku mačka mamička so svojimi troma deťmi. Z toho boli dva kocúriky a jedna mačička. Bola to taká krásna mačacia rodinka a usadila sa tu na dvore pred činžiakom, nakoľko ich naša nebohá susedka chovala, zvykla im z okna hádzať všelijakú potravu, lebo bývala sama a mala rada mačičky.
Neskôr, po odchode našej Sandrušky, sa nám stali takou náplasťou na našu bolesť z jej straty a čím ďalej, tým viac sme si ich obľúbili a začali ich chovať aj s ďalšou susedkou pravidelne. Kŕmime ich prevažne našou ľudskou stravou. Všetko, čo varíme a nestihneme skonzumovať im dáme, sú to väčšinou mäsové dobroty. Neskôr sme k tomu pridali mačacie granulky, konzervy, paštéty a samozrejme, nesmie chýbať aj mliečko.
Keďže mačičky sa tu už začali zdržiavať pravidelne a nielen kvôli jedlu, ale začali pred činžiakom aj prespávať, snažili sme sa im spríjemniť pobyt a sychravé, nepríjemné jesenné ako aj zimne počasie, aby nemrzli. Vyrobili sme mačacie domčeky z krabice a obtiahli sme ich rôznymi látkami, teplými materiálmi, aby to mali príjemné a teplé a mohli sa v nepriaznivom počasí skryť alebo aj prespávať.
Neskôr sme z tejto mačacej rodinky aj dočasne začali v čase choroby mačaciu mamičku liečiť, nakoľko dostala mačací vírus, a neskôr sa už nevrátila, až sme nakoniec od našej známej počuli, že uhynula. Ostali tam ryšavý kocúr s mačičkou, ktorá mala neskutočne zaujímavé a ojedinelé zafarbenie. Volali sme ju Strakunka, lebo bola taká strakatá. Mali sa veľmi radi a Strakunka bola aj kotná. Nakoniec sa aj okotila, ale maličké sme nevedeli nájsť, nedoniesla nám ich ukázať. O pár dni po pôrode ju však, žiaľ, zrazilo auto a bola to pre nás opäť veľká rana. Podarilo sa nám po dlhom hľadaní mačiatok nájsť jedno, ktoré bolo po svojom ockovi ryšavé a kŕmili ho dobrí ľudia mliekom, ale nakoniec sa ani jemu nepodarilo prežiť. Ryšavý kocúrik – otec rodiny, ostal nakoniec sám.
Po dlhšej dobe samoty a smútku sa mu podarilo nájsť kamaráta – krásneho čierno-bieleho kocúra, nazývaného netradične Jerguš , ktorý síce mal aj svoj domov a svojho pána, ale veľmi rád mu začal robiť spoločnosť, kamarátili sa a začal tiež prespávať pri činžiaku. O pár dní na to sa priplietol maličký kocúrik sivej farby a ešte jeden bielo-ryšavý a stala sa z nich partia kocúrikov. Tí si tu nažívali celý rok a boli z nich nerozluční kamaráti, ktorí sa výborne dopĺňali, pretože každý z nich bol inej povahy. Nakoniec sivého ako aj bielo-ryšavého kocúra zrazilo auto a ryšavý kocúr ostal opäť sám.
Pred vyše mesiacom sa k nemu znova priplietli noví spoločníci. Jeden je bielo-sivý veľký kocúrisko a druhý čierno-biely s čiernym fliačikom na nose. Riško, ktorý je veľmi mierumilovnej povahy a dokázal byť so všetkými kamarát, sa zrazu stal bitkárom a začal ich od seba odháňať a aj biť, lebo si začal svoje teritórium chrániť, v ktorom už začal dlhší čas kraľovať sám. Okrem toho, po necelých dvoch rokoch a postupného získavania si dôvery a po opatrných dotykoch, je už z Riška veľký mojkáč, ktorý sa nechá nosiť celé dni na rukách.
Ale majú podelené miesta, Riško leží medzi kvetmi v záhradke väčšinou počas dna, sivo-biely kocúr na streche krabice a čierno-biely na lavičke. Takto zatiaľ dokážu spolunažívať. Všetci traja sú veľkí papáči a papajú ako ľudia, majú pravidelnú stravu – raňajky, obed a večere, niekedy aj počas dna ešte nejaké maškrty a mliečko.
Spríjemňujú nám tu život, v letných mesiacoch skrášľujú záhradku pred činžiakom, ktorú sme si vysadili a vyzerajú ako živé sošky záhradné. Samozrejme, je s nimi veľa zábavy a robia nám radosť. Občas sa k nim do partie pridáva a pomáha im s veľkým množstvom stravy a hostín aj potulný ježko záhradný, ktorý si už navykol na ich mačaciu stravu: mäso, granule, mlieko a iné mačacie dobroty. Všetci sú skvelí kamoši. Takto nám zvieratká vypĺňajú a nahrádzajú prázdne miesto po nasej Sandruške.
Text a foto: Mária Demeová, Hnúšťa
