Po zime idem do pajty na Kurinci (po slovensky to asi bude šopa) a naťahujem pracovné nohavice na seba. Už si aj zapínam zips. A bŕŕ! Čo to? Niečo sa mi zahryzne do mužskej pýchy!
Rýchlo vsúvam ruku do vrecka a chcem sa zbaviť ochromujúcej bolesti. A nasleduje druhé áuuu! Nejaká potvora sa mi zrazu zahryzne do prsta. Prvé, čo mi podvedomie hovorí: „Guľka už síce netrpí, ale prst je zrazu ako vo zveráku!“
Bleskovo vyťahujem prst z vrecka a vidím, ako mi nejaké žltohnedé čudo visí na prste. Krv mi pomaly steká po predlaktí a ja čumím na malé zvieratko, zavesené na mojom prste. Ono je prekvapené, ale hypnotizujúco zazerá po mne. Avšak, nič horšieho mi zrejme nehrozí iba “štipec“ na prste.
Vtedy si uvedomujem, že je to malý pocok (pĺšik) a pomaly ho skladám na vrece. Pĺšik len sedí prikovaný v novom hniezde a teraz už ustrašene pozerá po mne. Tak mu maďarsky hovorím (so všetkým zvieratkami hovorím zásadne týmto prastarým jazykom): „Nyugi, valamit adok neked papilni (Kľud, dám ti niečo na papanie).“
Druhou rukou pomaly vyťahujem rohlík- môj olovrant z kabátového vrecka a podávam milému pockovi syr a šunku. Najprv sa pĺšik okúňa, ale potom vidí, že sa veľmi nehnevám, a tak ochotne zahryzne do prvej jarnej bašty. Odvtedy sme veľkí kamaráti. Síce sa doma dezinfikujem od hlavy po päty, ale to je už iná „zvieracia“ kapitola…
Text: Viliam Vaš, foto: Wikipédia
