Ďateľ ma ďobol

Už som dostal za môj predchádzajúci článok hubovú polievku aj z Nemecka! Ale čo?! Dokážem zatajiť svoje životné humorné situácie? Aj tak všetci v našej rodine vedia o nich v našej rodine a poznajú ma som to nezbedník ale i smoliar.

A žiadna poslanecká kravata to nezakryje. Aj ja som len človek. Keby však vedel o tom aj Jóžka- ako som nazval ďatľa z našej višne- ktorý sa do mňa pustil pred rokmi za to, že som si dovolil oberať višne z „jeho“ stromu!

Mama kričí už piaty deň: Fiam, ak nechceš mať griotku, tak si len čítaj tie svoje angličtiny! Neochotne síce, ale motivovaný vianočnou vôňou domácej cherry, beriem rebrík a leziem na višňu. Na druhom konári je mi už zle od duply obedňajšej fazuľovej polievky. Tretí konár je už pre mňa nedostihnuteľná méta, lebo všakže moja popoludňajšia hmotnosť, ale aj konárik na ktorý s a neodvažujem z iného dôvodu. Sedí na ňom driečny čierno-biely a na brušku červený krásavec!

Takže, ďalej ani krok a bojujem s ďatľom o posledné zvyšky višní. Zrazu nádhera vydáva o seba hrdelný zvuk a začína dorážať na moje oberačkovú ruku. Druhou sa snažím chytiť kraja rebríka, ale asi rozpučená višňa robí z krátkej „lajtorie“ rýchlu šmýkačku. A už sa veziem dolu po nej i s poďobanou rukou. Na zemi stihnem len zanadávať na hnusného vtáka.

Autor: Viliam Vaš, foto: Pixabay.com