Ešte na úsvite čierno-bielej televízie bežal na MTV1 maďarský seriál A Tenkes kapitánya (čitaj: A Tenkeš kapitáňa). Bol o nehrozenom vodcovi kuruckého odboja proti cisárskym labancom. A takého neohrozeného kapitána sme mali aj my na dvore u našej mamuciky (babky) v Šuriciach.
Až na to, že náš kapitán nemal kovové zbrane, ale len silný zobák, dlhé pazúre a silné krídla. Áno, jedná sa o domáceho vtáka- o veľkú bielu sliepku, ktorá mala pôvodne meno Pityke (Piťka). Aj ako malé žlté kuriatko Piťka vynikala medzi ostatnými kurčatami. Poďobala všetkých ostatných súrodencov po rašiacich hrebienkoch a samozrejme, vždy ich predbehla pri kŕmnej doske. Starká darmo hádzala najprv ostatným, Piťka ich vždy vyboxovala od dosky. Tak sme si ju (s mojou sestrou Henikou) veľmi obľúbili a vždy sme jej prihadzovali niečo aj z našich olovrantov.
Raz to bol masťový chlieb, inokedy varené vajíčko a dokonca Henika ju chcela nakŕmiť online- priamo z ruky. To nemala, lebo Piťka podišla dôstojným krokom smerom k malej sestričke, niečo výstražne zakrákala a vytrhla prekvapenej Henike veľký masťový chlieb- i s paprikou a paradajkou. Sestra iba stihla za Piťkou zakričať niečo mrzkého v takomto zmysle: „Ty jedna marha, taká si ako Tenkes.“ Od tej doby prestala mať moja sestrička Piťku v láske a tej zaraz prischlo meno Tenkeš kapitáň.
A tak sa Tenkeš stal už len mojim miláčikom. Vypasená sliepka všade chodila za mnou- zrejme v nádeji masťových trofejí. Pred odchodom do septembrovej školy som mamucike vždy nakázal, aby mi ho neuvarila na nejaký zimný obed. Starká ma poslúchala každý nasledujúci rok. Počas tých rokov Tenkeš vyrástla na ozrutánsku sliepku- najväčší kus hydiny na dvore. Ešte aj husi sa jej báli. Nehovoriac o kohútoch, ktoré ju radšej zďaleka na hnojisku obchádzali. Až prišla piata zima a Tenkeš dobojovala svoj posledný boj… Na nasledujúcu jar som pri tej správe ronil slzy ako krokodíl.
Text: Viliam Vaš, foto: Pixabay.com
