Pre mnohých je možno jednotvárna, len čiernobiela, a dlhodobý nedostatok farieb v prírode je až deprimujúci. Ja som položartom hovorila na výstavách, že dúha sa v zime skryla do ľadu. Pre mňa už roky prvé slabé nočné mrazíky znamenali prísľub nádherných farebných predstavení v tenkom ľade.
Stačilo si často zobrať jeden polarizačný filter a otáčať ten tenký kúsok nad ľadovým povrchom jazierka a cez polarizačný filter sledovať ten úžasný farebný kaleidoskop meniacich sa farieb. Časom som také veci videla, síce slabšie, ale aj bez filtra vo farebnom odraze ľadu vo vode.
Keď som chcela veľké detaily, fotila som ich vo svojom polarizačnom akváriu, z dvoch starých filtrov na monitor, ktorý som urobila pre deti. Pri väčších denných mrazoch, ale stačilo aj okolo -5°C, mi zas príroda predvádzala krásne divadlo zamŕzajúcich bublín. Môže v nej snežiť, rásť veľké rôznorodé kryštály, na nich sa rozkladať svetlo do všetkých dúhových farieb a vy sa v tom malom vesmíre točiacich hviezd úplne stratíte.
Námrazy na okne, ako ich už väčšina zažije len na aute, ale pestré s ľadovými prúdmi opäť polarizačným filtrom, väčšina tiež asi vôbec nevidela. Zima mení štruktúry a ide do podstaty. Bieločierne prírodné kompozície sú čisté a minimalistické, len u nás na juhu zriedkavé. Taká zima sa k nám často príde len vyspať a ráno vypráši perinu a už jej niet.
No ponúka nám iné malé zázraky, ktoré možno nepoznajú zase tí, kde je snehu dosť, lebo ich možno ani nehľadajú. Raz mi jedna taká malá vločka sadla na vonkajšiu parapetu okna so zabudnutou usušenou kyticou v pohári. Neudrela sa ani nezlomila, zachytila sa o malú pavučinku a s ňou tancovala vo vetre.
Zima čaruje a prekvapuje, prináša nielen to kúzlo vianočné ale aj prírodné. Zopár ich je aj v prílohe pre vás pre ľahší pocit z bytia.
Text a foto: Daniela Rapavá
