V minulom článku Bahno namiesto ľadu som naznačoval, že po splne Mesiaca by sa januárové počasie mohlo konečne umúdriť a začať primerane zimne správať. Teda, pre korčuliarov a trénujúcich hokejistov, mrznúť. Víkendová mrazová nádielka pomohla opätovne zamraziť najväčšiu ľadovú plochu v meste, a tak sa na plochu rybníka na Kurinci pri Rimavskej Sobote mohli znova vydať skúšať svoje korčuliarske schopnosti deti, mládež i dospelí. A k počudovaniu aj psíky…
Na viacerých miestach prírodného klziska som stretol ľudí s domácimi miláčikmi, V jednom prípade, dokonca havko ťahal na korčuliach svojho majiteľa. Potom zas´ majiteľ chlpáčika a po chvíľke „únavy ťažného zariadenia“ znova psík ťahal svojho pánka. Na moju otázku kto koho ťahá, z ostrej zákruty prišla odpoveď: „No, predsa on mňa.“
Toľko veľa deťúreniec bolo na ľade, že niekde v strede jazera sa tvorili aj „schodíky“ medzi ľadovými kryhami. Ja som sa na jednom takom zviezol k zemi i s fotoaparátom. Ten som držal nad hlavou, a tak si modré následky odniesol len môj ľavý prstenník. Decká okolo mňa kričali: „Nemáte fotiť- sa naučte korčuľovať.“ Svätá pravda! Po svojich 15-tich Vianociach (keď som dostal svoje prvé a stále fungujúce „kanady“ – vďaka brusičom na zimáku!) som to určite vedel lepšie…
Ale to bahno pri „mojom“ brehu ešte stále nebolo úplne zamrznuté, a tak som vstup na ľad na korčuliach ani neskúšal. Adidasky to zvládli na jednotku cez polozamrznutý úsek. A prezúval som sa až na „volavkovej skale“- ako volám menšie bralo uprostred bývalej rybnej rezervácie, neďaleko dubiny, teda- hniezda páru volavky „kurineckej“.
Text a foto: Viliam Vaš
