Veru, už kačkám na Rimave začína byť teplo. Však je marec a vtedy sa poberá … aj káčer do chladnejších krajín.
Pred niekoľkými rokmi začali ľudia kŕmiť kačky pri hojdacích mostoch v Rimavskej Sobote a už niekoľko rokov sa húfy káčerov a kačiek bijú o rožky, sušený chlieb alebo aj keksíky. A moje deti (keď boli také malé, že ani nedokázali prehodiť pletivo), tak strkali rúčky cez oká pletiva a hádzali kačkám zvyšky chleba.
Mnohokrát pri stole doma aj žobronili, aby sme im zabalili vyprážané mäsko či údené rybičky. Darmo som im vysvetľoval, že žiadne vyprážané ani údené im v zime nepomôže. Zato, nabrali si keksíky zo svojej skrine a schovali ich do kabátikov. A po ceste z plavárne vždy skákali po hojdacom moste a kričali na kačky, ktoré apaticky stáli na zasneženom brehu. Tie nebolo treba dlho vynukovať a stačilo im zbadať na hladine polozamrznutej rieky nejaký „plavák“ a hneď skákali ozlomkrky hlavičky do chladnej vody.
Aj dnes, ako idem z plavárne popri mostoch, pozerám do Rimavy, ale kačiek už značne ubudlo. Sem-tam nejaké brázdia vody popri brehoch a samy si lovia svoju poživeň. Na hodenie suchého rožka niektoré už ani nereagujú. Pomyslím si, že si nažraté. Alebo, žeby už rozmaznané?
Zo záberov, ktoré skôr vyzerajú ako namaľované obrazy, však na kačkách a aj na káčeroch vidieť, že vtedy v decembri – po prvej súvislej snehovej prikrývke- by neboli ohrdli žiadnu omrvinku.
Text: Viliam Vaš, foto: Marta Kanalová
