Problém nadpisov je vždy ten, že odrážajú jadro článku v čase napísania, resp. fotenia autentický záberov. Keď sme fotili ovečky a kozičky v známom dúžavskom výbehu, tak krásne svietilo slniečko. Avšak, v čase písania tohto príspevku prší a je ponurá atmosféra ako na jeseň. Naopak, pri vydaní článku možno budú rohaté potvorky ležať v chládku. 😀
Na fotenie oviec a kôz sa naša redakcia už chystala vlani dlhšiu dobu. Lenže na jeseň, darmo sme aj dohodli fotenie, už sme to nestihli. Lebo barančeky a kozičky sa pre zhoršené počasie presťahovali spoza ohrady do ovčína. A tak sme čakali a … čakali celú zimu. V jedno marcové slnečné) odpoludnie sme sa len tak spontánne previezli popri „našom“ výbehu v Dúžave pri Rimavskej Sobote. A čo nevidíme? Barany, ovce, jahniatka a aj pár kôz si už vegetia na čerstvej trávičke. Ba čo viac, asi im už zimná bunda prekážala, lebo viaceré z nich sa ťahali do tieňa stromov.
A tak sme museli chvíľu čakať na ceste, kým sa niektoré z nich odvážili prísť k plotu a zvedavo si nás poobzerať. Po zimnej nebojácnosti ani stopy! Placho na nás s prižmúrenými očkami pozerali (skôr zazerali) a dumali nad tým, čo za cudzinci ich rušia v popoludňajšej sieste. Nakoniec k fotoaparátu podišiel statný baran, sledovaný smelým jahniatkom. To sa síce schovávalo pod bruchom vodcu výbehu, ale sem-tam vykuklo spod svojho ochrancu. Kozy len obďaleč sledovali ďalší vývoj situácie na fronte. Až keď sa k nim priblížil blesk (ktorý zabudol fotograf vypnúť), tak vyskočili na rovné nohy a „skopýtkali“ sa k dreveným búdkam nočného úkrytu. My sme ich však ešte stihli cvaknúť pred ich noblesným útekom. Jediná hrdinka- mama ovca- statočne zapózovala pred zvedavým aparátom a na pozdrav nám zabékala.
Text a foto: Viliam Vaš
