Na Galambu chodím každý rok, ale koníky som tam videl prvýkrát. Najmä, tak ako teraz- voľne sa pasúce na obrovskej ploche hornatej lúčky. A sú ohradené len „bielou šnúrou na bielizeň“- ako to povedala múdra sovička Eliška (moja prvá vnučka).
Galamba je známe pútnické miesto pri Ratke (maď. -Rátka) a má aj svoju modlitebňu pod nebom s výjavom Žialiacej Márie, so svojim synom Ježišom- tesne sňatým z potupného kríža. Každý rok tam chodí môj syn Vilko z Ružomberka. Vo františkánskej ubytovni tam trávi dovolenku i so svojou početnou rodinou. Deťom vždy musí vymýšľať programy- výlety, hry, vychádzky pre ich zabavenie. Tentoraz tam majú postarané o automatickú zábavu- párok koníkov- neďaleko od ubytovne.
Koníky som zbadal len na poslednú chvíľu pred zabočením k ohníku, lebo sa pásli tesne pod lesom, a tým boli maskované ako v dobrodružných knihách indiánske kone. Tak sme sa s vnukmi Eliškou a Joelkom vybrali bližšie k lesu. Sprvu nás zaregistrovali, že sa k nim rýchlo blížia cudzie dvojnohé bytosti. Ale potom sme zmiernili tempo a vytiahol som foťák. Ba dokonca som sa koníkom otočil chrbtom a fotiac okolie dreveného zrubu ubytovne, som začal k nim bližšie pomaly cúvať. Tie sa upokojili- vidiac, že im nič nehrozí- a decká sa k nim rozbehli ako o preteky.
Tak som ani ja nelenil, otočil sa v smere detského cvalu a pridal do kroku. Koníky nás ďalej ignorovali a pokojne sa pásli, Ba, pomaly spásajúc vysokú trávu- sa k nám i blížili. I keď bolo vidieť, že majú starosti s hustou trávičkou, tak ich skrývaný záujem ich približoval k nám. A tak sme sa dostali do ich tesnej blízkosti. Tu decká nerušene džavotali a ja som si tie hnedé krásavce vyfotil.
Text a foto: Viliam Vaš
