Volavková studňa- gémes kút

Volám známym, že ako sa volá studňa s rovnovážnym ramenom a vedrom na druhom konci. A oni: „Gémeškút.“ A to sú Slováci spod Matry z dedinky Parád. Tak skúmam ďalej, ale ani naši maďarskí spoluobčania nevedia slovenské meno tejto studne. Tak nakoniec, keď to už vyzerá tak, že sa vzdám, predsa len sa mi ozýva jeden známy z Malaciek. Oni tam vraj tiež majú ešte zachovanú takúto „váhadlovú studňu“.

Takže, meno už mám: Vahadlová studňa. V telefóne to zaznie i s dĺžňom na „a“. Ale mne sa len predsa lepšie páči názov odvodený od nášho najväčšieho vodného vtáka na Kurinci- volavky. A tak Gémeskút (v maďarčine) mi naznačuje, že táto studňa – svojim ladným tvarom, škriekajúcim zvukom pri ponáraní a vyťahovaní vedra- pripomína ostražitú volavku pri love.

Takže, vahadlová studňa na Galambe dostáva odo mňa meno Volavková studňa. Deti majú zákaz k nej chodiť, ale Eliška-múdra sovička mi vysvetľuje princíp čerpania vody: „ Musíš otvoriť studňu, ale ja nesmiem, potom závažie začneš pomaly dvíhať… ale pozor na zuby! A keď budeš počuť „čľup“, počkaj. A keď cítiš, že závažie stúpa vyššie, tak sa rýchlo zakvač a ťahaj silno dole!“

Výcvik už mám a teraz to už len vyskúšať… Ale Eliškin ocko sa z okna smeje, lebo kľúče od zátarasy má on v skrinke!

Text a foto: Viliam Vaš