Téma zvieratiek v mojom živote je otvorená, nakoľko moji obľúbenci sa stále menia. Keď som bol úplne malý, tak to boli psíky. Až do doby, kým som nenarazil do rukoväte fúrika od strachu pred susedovým veľkým psiskom. Vtedy som, okrem narazeného oka, narazil aj na limity svojej obľúbenosti u psov.
S takmer vytečeným okom som zistil, že nie všetky psy ma majú rady. A tak som postupne presedlal pri „pet loving-u“ na mačičky a vtáčiky. Lenže, bývali sme v činžiaku a moja maminka nechcela (z nejakého nejasného dôvodu) žiadnych domácich miláčikov. Tentoraz som preradil na žubrienky, žabky a rybičky. Držal som ich celé leto pod maminým zrkadlom (pochop: make-up stolík), až kým izba nezačala podivne voňať od ztuchnutej vody. Keď mamina objavila zdroj smradu, tak akvárium takmer letelo cez okno na prízemí. Potom sme sa presťahovali na TSK (terajšie sídlisko na Rimave) a chvíľu som mal pubertálne obdobie bez štvornohých miláčikov.
Po vojenskej službe som začal na Kurinci robiť búdky pre vtáčiky a dokrmovať ich počas vtedajších mínus 20 stupňových tuhých zím (pozn.-teraz ani nevieme, čo je to!). Častokrát som v zime na záhradnom snehu objavil stopy zajacov, líšok, srniek a diviačice. Aj tie som nechal kŕmiť sa na stromčekoch, kríkoch a zvyškoch plodov našej záhrady. Dokonca som zväčšil dieru v plote, aby chodili na záhradné lahôdky. Dodnes dokrmujem polodivé mačky, ježkov a v zime aj všetky vtáčiky, ktoré navštevujú našu záhradu.
Počas 17 rokov života na Gorkého ulici sme mali papagáje, zebričky a podobné milé vtáčiky až do doby, kým ich kocúr Bandita „nevyriešil“ ako pomstu za svoju kastráciu. Pierka v celej kuchyni, zamordovaná zebrička uprostred koberca a druhý trasúci sa vtáčik na rímse ma presvedčili nadobro, že dravce a lietavce nemôžu byť spolu v jednom byte. A tak sme popri zabijakovi držali už len rybky (najmä betty bojovnice, ale aj gupky, neónky, platy ai.) v oddelených akváriách. Bandita sa tešil najmä na výmenu vody, keď rybky voľne plávali v hrncoch a on ich mohol oblizovať a capkať labkou. Vždy sme mu museli prízvukovať: „To sú naše rybky…“ Lebo jeho krvilačné oči jasne prezrádzali kocúrie zámery.
Postupne sme prešli na symbiózu: kocúr a bioakvárium. To bolo už takmer bezúdržbové a Bandita úplne stratil záujem o rybky. Dnes býva so svojou paničkou a ako 19-ročnému starému pánovi patrí celý byt. Ja na Kurinci kŕmim ďalej kadejakú „háveď“ -ako mi povedal sused pri pohľade na kŕdle vtáčikov, tri dochádzajúce mačky a ježkov počas večerov. V zime znova čakám na zajačiky, líšky, srnky a možno zase sem zablúdi na dule aj diviak či daniel.
Text: Viliam Vaš, foto: Marta Kanalová
