Takto som sa spýtal svojho bývalého spolužiaka zo strednej, na pomaturitnom stretnutí. Hneď pochopil, o čo ide, a dokonca mi aj spakruky odpovedal: „Nie, chujko už škrieka v nebeskom pávinci.“ Z jeho odpovede som troška zosmutnel, ale potom som si uvedomil, že už je to predsa vyše 30 rokov a toľko predsa pávy asi nežijú.
Ale potom sme sa zasmiali na príhode, ktorú som rozprával po zimných večeroch ešte roky po našich dovolenkách na Teplom Vrchu v ubytovniach vtedajšieho Povodia Hrona. Chodili sme tam s deťmi na jeden týždeň. A veru, ranné budíčky sme ani nepotrebovali, lebo u susedov pod priehradou mali pávy. A nádherný samec hneď ráno rozťahoval svoje pierka a hrdil sa nimi pred pávicami. Keby len to, tak by to bolo len vysielanie National Geographic- in natura- v priamom prenose.
Lenže, ten krásavec pritom škriekal o dušu niečo takéto: Páááva- khááá- páááva. A pritom sa zlostil, nafukoval a hrozil sa moriakom, sliepkam či husiam v susednom dvore. Môj mladší 5-ročný syn to hneď okomentoval: „Chujko! Riadny!“ So šéfom hydrogeologického ústavu, ktorý v susednej izbe sa na to tiež každé ráno budil, sme sa pozreli na seba a skonštatovali: „Máš pravdu! Je to riadny chujko!“ Potom sme každé ráno kričali: „Chujko, prestaň už!“ A je zvláštnosťou, že cez deň bol pierkovec ticho ako voš pod chrastou, ale večer a ráno vždy spustil koncert.
Text: Viliam Vaš, foto: Pixabay.com
