Mačky sú svojbytné osobnosti, odjakživa prepojené s ľudskou existenciou. Majú úžasné inštinkty a intuície. Hovorí sa, že mačka cíti, kto jej jej spriaznená duša a svojho majiteľa si vyberá sama. Hľadá človeka, ktorého vibrácie a energia zodpovedá jej. Prítomnosť mačky vo vašom živote znamená nielen spoločnosť, ale aj duchovné vedenie.
S tým, že si tieto chlpaté stvorenia vyberajú majiteľa, mám osobnú skúsenosť. Stalo sa to pred mnohými rokmi. Prišla som na chvíľku domov z práce. Keď som vyšla výťahom na piate poschodie, pred svojimi dverami som zbadala niečo chlpaté. Bolo to mača a dívalo sa na mňa veľkými očami. Povedala som mu: „Cica, teraz ťa nemôžem vziať, lebo som prišla iba na chvíľku, ale ak prídem z práce a budeš tu, tak ťa vezmem.“
Domov som sa vrátila z práce okolo pol piatej. Mača pred vchodom nebolo, ale začula som mraučanie. Napokon sme ho s priateľom našli hore na výťahovej šachte a vyslobodili sme ho. Kúpili sme mu granulky, konzervy, mačacie mliečko, hračky, záchodík, piesok, prepravku a inú výbavičku pre mačky. Na druhý deň ho prehliadol veterinár. Skonštatoval, že môže mať dva týždne. Nazvali sme ho Bandita, lebo neustále niečo vystrájal. Kocúrik bol chorý, mal vírus panleukopénia (mačací mor), kde je vysoká úmrtnosť. Prežil. Už je z neho mačací dedko, v auguste dovŕšil krásnych 19 rokov. Je v dobrej kondícii, roky nepotreboval ošetrenie veterinára. O všetko sa zaujíma, sem-tam vystrojí nejakú neplechu ale to k mačaciemu životu patrí.
Dodnes mi však vŕta v hlave, ako to malé mača vyjsť na piate poschodie a prejsť po toľkých schodoch. Zrejme bolo veľmi húževnaté…
Text a foto: Marta Kanalová
